reklama

Skok

Stáli sme na upätí male hory a pozerala som sa mu do očí, jediné čo som chcela urobiť je skočiť z tej skali. V tom momente ma napadla jediná otázka a musela som ju vysloviť „Myslíš si že naša láska je večná? „ Otočil sa a vietor sa mu pohral s vlasmi, jemne sa pousmial a povedal. „ Naša láska ostane keď tu umrieme. „

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Odpoveď ma zarazila ale snažila som sa mi nedať najavo že sa smrti bojím. V tom ma chytil za ruku ako keby vycítil že mám strach. Jemne ma druhou rukou pohladil po tvári a pritiahol si ma k sebe a chcel ma pobozkať ale tesne predtým sa zastavil aby vystupňoval napätie medzi nami. Po chvíľke priložil svoje pery na tie moje a bozkával inak ako som bola do teraz navyknutá. Z toho bozku bolo cítiť strach ale zároveň aj nádej. Napadlo ma že je možné že je to náš posledný bozk tak som aj ja pridala na intenzite. Ale odpoveď som poznala a to ma vystrašilo. O pár sekúnd bolo po bozku a otiahol sa odo mňa. Znova sa usmial a tichúčko povedal „Milujem ťa .“ Zmohla som sa len na tri trápne slová „ Aj ja teba“ Pomyslela som si že som mala povedať niečo viac dramatické ale sucho v krku mi to nedovolilo. Keď som sa pozrela to akej priepasti to mám skočiť a začal sa mi premietať môj život. Mala som v podstate čo som chcela,ale stále som chcela viac. Ani som sa nenazdala a držal ma za ruku. Pozrel sa mi do očí a spýtal sa. „Pripravená?“ Z neurčitým pohľadom som mu odpovedala. „Áno, poďme na to.“ Spravili sme krok a stály sme rovno nad priepasťou do ktorej sme chceli spadnúť. Pri pohľade na dol mi prišlo zle. Ako keby mi niekto pichal do hrdla ihlice na štrikovanie. Zhlboka sme sa nadýchli pozreli na seba a jemne sa odrazili od skaly. Spočiatku pol skok príjemný ale za chvíľku som začala uvažovať ci som na niečo podstatne. Snažila som sa všetko si vybaviť ale nešlo to. Pri tom skoku sa dalo uvažovať len nad božskými vecami tak som si to začala užívať. Zrazu ako by ma niečo vtiahlo do seba ťahalo ma to hore až nad oblaky. Chvíľu som lietala medzi oblakmi ako anjel a ďalšiu chvíľku som už cítila vôňu trávi. Mala som pocit že v nej len tak ležím. Rozmýšľala som o tom aký bol náš posledný bozk alebo aký by mal byt. Keď som otvorila konečne oči pohlaď mi zastieralo jemné ružové svetlo. V pozadí niečo šušotalo. Ale postaviť sa mi nechcelo aj napriek tomu že som počula ako niekto volá moje meno. V tom momente zmizlo ružové jemné svetlo a nahradilo ho silné svetlo slnka. Pred týmto pohľadom ma uchránila tvár ktorú som veľmi dobre poznala a milovala. Tvár sa na mňa usmiala a povedala. „Stávaj ty lenivec musíme ísť po deti.“ A s týmito slovami som vstala zo skutočného sna. Vzala som svoj padák a išla v ústrety novým dobrodružstvo.

Alica Arendášová

Alica Arendášová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dievča ktoré ma veľkú nevyužitú fantáziu o ktorú sa chcem s vami podeliť.

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu