Smrť

Autor: Alica Arendášová | 8.2.2012 o 22:32 | (upravené 15.3.2012 o 11:59) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  35x

Boli asi dve hodiny v noci keď som sa zobudila z príšerného sna. Snívalo sa mi ako moja rodina a moji blízky zomreli za rôzných okolností. Najprv som sa nevedela spamätať lebo som silno plakala a úskosť môjho strachu bola hmatatelná. Kým som sa zorientovala prešlo pár dlhých sekúnd. Pozrela som sa na hodiny a uvedomila som si že som spala slabú polhodinku. Stále sa mi vracali výjavy z môjho sna. Ako mama leží na onkológií a lúči sa so mnou. Otec ležiaci  vraku nášho auta ktorý posledný krát vydýchol. Ten sen bol tak živý až som si myslela že ma opklopila realita.

Naozaj som sa bála. Vydesená som zobrala telefón a volala som mame či je všetko v poriadku. Telefón zvonil ale odozva nebolo žiadna. Zložila som a skúšala som volať otcovi. Stále nič. Zčínala som byť mierne paranoidná. Čo ak ten sen bol niečo ako veštba a daval mi najavo čo sa skutočne deje. Postavila som sa prešla som okolo zrkadla a v odraze som uvidela cudziu ženu s velkými kruhmi pod očami a strhanou tvárou. Kým som sa na tu ženu pozerala uvedomila som si že musím isť. Obliekla som si stare tepláky a tričko. Našla som nejaké ponožky a vzala som budu. Z kuchynského stola som vzala kľúče od auta. Na schodoch som stretla psa ktorý sa chystal do svojho pelechu. Skoro som spadla ale chytila som sa zabradlia a zabránila som pádu. Prišla som k polici z topánkami. Prvé čo som v tme nahmatala som natiahla na nohy. Cez vchodové dvere som preletela ako splašená. Sadla som do auta, naštartovala som a ako zmyslu zbavená som letela ulicami ako vietor. Bežne mi cesta k rodičom trvá asi päť minút teraz som to stihla za tri. Nový rekord, keď som zistila že môj rozum nie je tam kde by mal byť začala som rozmýšlať čo doma si nájdem. Striaslo ma. Čo ak nebudú tam kde čakám že by mali byť?  Ako som dorazila autom k domu snažila som sa z ulice zisť či v dome nije njaký pohyb. Nič so samozrejme nevidela. Keď som parkovala odrela som si  kraj obrubníka podvozok auta. Inokedy by som s zlakla či sa auto niečo nestane, ale dnes to bolo celkom iné. Nezaújínali ma malicherné a nepodstatné veci. Stále ma ovádal strach. Strach zo straty niekoho blízkeho. Nakoniec som nad bránou zvítazila a odomkla ju. Ostala som prekvapená. Náš pes vonku nebol. Prišlo mi to čudné. Aj tak som utekala k dverám domu. Bolo odomknuté. Ďalšie znamenie že sa niečo deje.  k dverám spálne som sa dostala hneď. Chvíľku som váhala kým som stlačila kľučku na dverách. Otvorila som dvere a na jeden moment sa mi pred očami zjavila moja nočná mora. Musela som žmurknúť aby som ju poslala preč. Napadlo ma niečo čo som si mohla uvedomiť už skôr. To nie moji rodičia mali umrieť. To nie ja som mala žialiť za nimi. Uvedomila som si že to ja som umrela. Umrelo moje staré ja. Umerla ustarostená a nezáživná žena ktorá umierala zo dňa na deň, len aby aom mohlo v tejto žene narodiť nové myslenie. Aby žila tak akoby každý deň bol posledný v jej živote. Nech nie je každý deň do predu nalinkovaný. Zavrela som dvere, pozamykala vchodové dvere a bránu. sadla do auta a zapalíla si jednu malborku. Uvedomila so si že to čo som našla v posteli mojich rodičov bol krok dopredu. Samozrejme že boli v poriadku. S povzdvihnutou náladou a novým odhodlaním som sa vrátila domov. Smrť bola jasná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?